bez mena 2
3. 6. 2007
Zacul som vykrik.. ponahlal som sa cim dalej, tym rychlejsie, v tom okamihu
sa mi zdalo, ze som snad musel prekonat vsetky svetove rekordy...
Myslienky mi prudili hlavou rychlostou svetla, sem tam sa niektora
pozastavila a ja som sa s nou chtiac ci nechtiac pohraval, ako male maca s
klbkom, nahanal som ju sem a tam.. po chvili som ju pustil, aby som sa
mohol zacat zahravat s dalsou, ktora mi prave prebleskne hlavou..
Jednu jedinu myslienku som ignoroval.. nevsimal som si ju.. proste pre mna
neexistovala.. O ano, vracala sa stale znovu a znovu.. ako bumerang, cim
silnejsie som ho zahadzoval, tym prudsie a necakanejsie sa mi vracal... Tak
to uz byva s myslienkami, ktore si nepripustate, pretoze by vas mohli
ranit, viete ze je realne, aby sa to stalo.. ale v ziadnom pripade
neverite, ze sa to stane, presne tak, ako som ja neveril, ze uz je neskoro..
Kazdu chvilku som si hovoril.. "uz uz tam musim byt.. este chvilku..",
pomaly som zacal pocitovat unavu a vtedy som pomyslel na vsetky tie hodiny
telesnej vychovy, na ktore som sa pocas skoly vykaslal.. kazda z nich teraz
uberala drahocenny cas, ktoreho som nemal nazvys...
"Fajn.. posledna chodbicka a potom uz len otvorit dvere...".. Z poslednych
sil som bezal k dveram a dychtivo som ich otvoril..
Ked som JU zbadal, ako visi, vtedy akoby mi niekto pichol mec do srdca..
zvesil som ju, este dychala a aj pulz mala hmatatelny.. rychlo som jej
odmotal ten kus povrazu z krku. Mala stastie v nestasti, bola natolko
nesikovna, ze sa jej len podarilo mierne sa pridusit..
Klacal som.. klacal som a ona bola opreta o mna.. cakal som, na jedinu
chvilu, pre ktoru som vtedy zil.. vtedy, ked som konecne zahodil bumerang,
cakal som na to, kedy zasa uvidim jej modre oci. Jemne som ju hladil po
vlasoch a predstavoval som si, co vsetko sme spolu prezili.. od prveho
stretnutia, ked sme sa nahodou stretli.. vtedy, ked nastupovala do vytahu a
ja som vystupoval s kosom plnym odpadkov a ked som okolo nej prechadzal,
svet sa na chvilku zastavil. Pozrel som sa jej do oci.. mala ich pekne...
ale bolo citit, ze sa niecoho obava. Opatovala pohlad a hned sklopila oci
a vosla do vytahu.. v ten den som ju uz nevidel.. myslel som na nu stale,
snazil som sa zapamatat si kazdy jej pohyb, kazdu crtu jej tvare... a potom,
potom v noci sa mi o nej snivalo.. boli sme na luke, bezali sme oproti
sebe. Jej plave vlasy nadherne ziarili v slnecnych lucoch. Vsade naokolo
same kvety a ked som sa nadychol citil som vonu nedalekeho borovicoveho
lesa. Bezali sme si oproti a ked sme sa konecne stretli, objali sme sa a
ja som citil, ze to tak ma byt, ze je nieco, co nas dvoch spaja, nieco, co
nedovoluje, aby sme zili jeden bez druheho.. ano.. bol to nadherny sen..
V tom som zbadal, ako sa jej zachveli pery, aj tvar uz mala ruzovsiu.. uz
nebolo pochyb, ze sa coskoro vrati z bezvedomia.. objal som ju, tak ako to
robi matka, ked sa boji o svoje dieta, nezne, ale silno, aby jej ho nikto
nezobral. Uz davno som prestal mat predstavu o case, musel som tam klacat
niekolko hodin, aj ked sa to zdalo ako par minut...
Rozkaslala sa.. jej bezvladne ruky pomaly naberali silu, objala ma... este
chvilu bolo ticho, neuvedomoval som si ani hluk aut, ktory sem doliehal cez
rozbite okno... povolila objatie, aby sa mohla odomna trochu oddialit a
pomaly otvorila oci.. pozrela sa na mna a povedala: "vedela som, ze
prides...", jej oci vyzerali presne tak, ako ked som ju videl prvykrat,
teraz v nich vsak bolo cosi viac, azda nema vycitka, ze som jej prekazil
plan, plan o ktorom nikdy nehovorila, aby jej vysiel, plan, na ktory sa
tak dlho chystala.. "milujem ta" povedal som a objal som ju.. "aj ja teba..
ale uz nevladzem..", odpovedala a bolo pocut, ako sa jej zachvel hlas,
akoby nieco skryvala.. nieco, co som nemal vediet, ale jej pohlad, ktory
si pamatam doteraz, ten pohlad ju prezradil. Bala sa, bala sa milovat a
byt milovanou, bala sa zit..
Vtedy som si myslel, ze je po vsetkom, ze konecne najdeme cestu k sebe, k
sebe a k laske, cestu, po ktorej sme sa snazili ist tak dlho, ale zakazdym
niekto polozil medzi nas nejaku prekazku...
Druhykrat som to uz nestihol.. na vojnu som dostal list od jej rodicov,
traslavym pismom v nom stalo to, coho som sa celu vojnu obaval... Nasli ju
rano, presne v den, kedy by sme oslavili 2 roky, co sme sa poznali, nasli
ju presne v tej istej pivnici. Tentokrat jej to vyslo na prvy pokus,
netrapila sa. Policia tam nasla len ju, povraz, stolcek a list na rozlucku
s mojou adresou. Bolo v nom len par slov...:
"Snazila som sa.. dalej to uz neslo.. PREPAC..."
Nikdy som sa nedozvedel, preco v jej ociach bolo tolko strachu, preco sa tak
velmi bala lasky. Azda prezila nieco, co v nej zadusilo kazdu snahu o citovy
kontakt. V ten den som dostal opustak, siel som za jej rodicmi. Ani im
nenapisala viac. Nevedeli co ju trapilo, aj ked citili, ze nie je uplne v
"svojej kozi", mysleli si ze je silna, silna natolko, aby tomu dokazala
celit, teraz vsak videli, ako strasne sa mylili. Ked prisli z prace, nasli
na stole list. Na ruzovom papieri, s uhladnou upravou sa im podakovala za
vsetko, co pre nu spravili a ospravedlnovala sa za to, co sa vtedy, ked to
pisala, chystala spravit..
Pohreb bol kratky.. ale nikdy nezabudnem na jej bledulinku tvar.. jemnu sta
hodvab.. lezala tam, a vyzerala bezstarostne.. uz ju nic nebolelo, uz
nesmutila.. konecne nasla pokoj..
Teraz uz vsak musim koncit... pocujem vykriky.. tentokrat nesmiem prist
neskoro...
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář